B olo to vo veku okolo päťdesiatky, keď si moje okolie všimlo, čo som si ja vôbec neuvedomoval. Že som čoraz viac nervóznejší, podráždenejší, že proste už nie je so mnou zábava ako kedysi.
Rozmýšľali, ako mi to taktne naznačiť, aby som zas nevybuchol. A tak namiesto dobrých rád mi kúpili lamatrekking, teda pokojnú 6-hodinovú prechádzku s lamou v prírode.
To som ja ale vôbec netušil, keď som sa blížil autom k dedinke Urnäsch v pôvabnom kraji Appenzell. Vnímal som len, že je nejaká moc podozrivo dobrá nálada v aute, ale pripisoval som to slnečnému jarnému počasiu.
V tom mi zrazu spolujazdec povedal: „Tu odbočíme, tu máme pre teba narodeninový darček.“ Myslel som si, že mi chcú kúpiť nejaký blok výborného appenzellského syra, lebo som videl smerovku – Farma.
Keď mi priatelia po vystúpení z auta povedali, aby som si obul turistické topánky a mobil nechal v aute, začal som šípiť, že na mňa niečo vymysleli. Ale to už išla oproti nám pani farmárka a po srdečnom privítaní jej moji priatelia povedali. „Tak tu ho máte, my prídeme zas večer.“
Farmárka ma zaviedla do malej miestnosti, kde som sa dozvedel zaujímavosti o dvoch blízkych príbuzných z čelade ťavovitých – lamách a alpakách, pochádzajúcich z juhoamerických Ánd.
Bolo mi vysvetlené, že hoci sú si podobné, rozdiely medzi nimi nie sú len vo veľkosti, ale aj v povahe. Lamy sú výrazne väčšie, majú veľkú silu a sú vraj sebavedomé, nezávislé a odvážne.
Alpaky sú naopak veľmi pokojné, mierne a majú priateľskú povahu. Trpezlivosť je ich doména, málokedy ich vyvedie niečo z miery.
Po malej prednáške mi pani farmárka povedala, aby som si jedno z jej zvierat vybral. Jasné, že som si vybral alpaku, nebudem si predsa vyberať nejakú akože hrdú (=arogantnú) lamu, ktorá bude po mne pľuť. Ale stále som nevedel, na čo si to zviera mám vybrať. Že nie na jedlo mi bolo jasné zo správania pani farmárky. Žeby ju teraz ostrihali a dali mi spraviť z jej vlny sveter, vestu, sako, kabát … alebo len ponožky???
Naozaj som bol v pomykove, nič z toho mi nedávalo zmysel. Ale to už mi pani farmárka predstavovala moju alpaku, ukazovala mi, kde sa jej môžem dotýkať a kde nie, aké správanie má rada a že sa volá Lima.
Keď mi dávala do ruky vôdzku a malú mapu miestnej krajiny, začal som už chápať, o čo ide, prečo mi priatelia kázali dať si turistické topánky. Ale ešte som netušil, že prechádzka s alpakou je zaplatená na 6 hodín, proste veľký okruh.
Keď človek prestane utekať
Lamy pôsobia pokojne. Nenútia človeka hovoriť. Nesnažia sa nič vysvetľovať. Ich prítomnosť vytvára bezpečný priestor pre uvoľnenie.
Fotografovanie dokáže niečo podobné.
Fotografovanie ako vedomá chôdza
Keď človek prestane fotografovať na „výsledok“ a začne skutočne vnímať svet okolo seba, objektív sa stáva nástrojom pozornosti. Zrazu si všimneme svetlo na stene, pohyb vetra, výraz tváre alebo ticho dažďa za oknom. A práve v tej chvíli sa často začína vnútorné upokojenie.
Mnohí ľudia si myslia, že terapeutické fotografovanie je o technike alebo tvorbe pekných záberov. V skutočnosti je často viac podobné vedomej prechádzke.
Nejde o dokonalosť.
Nejde o výkon.
Nejde o súťaž.
Ide o schopnosť zastaviť sa, vnímať – odbúrať stres.
Tak ako pri lamatrekkingu človek postupne prestáva myslieť na povinnosti a začne cítiť kontakt s prírodou, pri terapeutickom fotografovaní sa môže začať znovu prepájať v pokoji so svojím vnútorným svetom.
Fotoaparát sa podobne ako lama stáva dôvodom spomaliť.
Návrat ku kráse obyčajných vecí
Jednou z najväčších síl lamatrekkingu aj terapeutického fotografovania je schopnosť vracať človeka k jednoduchosti.
K vôni lesa.
K svetlu večera.
K detailom, ktoré si predtým nevšímal.
Mnohí ľudia počas náročných období života stratia schopnosť vnímať krásu sveta. Práve preto môže byť fotografovanie takým silným nástrojom – nenúti človeka „byť šťastný“, ale pomaly mu pripomína, že krása stále existuje.
A niekedy to stačí ako prvý krok späť k životu.
Nejde o výkon, ale o prežívanie
Ani pri lamatrekkingu nie je cieľom podať výkon.
A rovnako by to nemalo byť ani pri terapeutickom fotografovaní.
Niektoré fotografie môžu byť technicky nedokonalé – a napriek tomu môžu mať veľkú osobnú hodnotu. Pretože zachytávajú okamih, emóciu alebo vnútorný stav človeka.
Terapeutické fotografovanie nie je o tom, ako svet vyzerá.
Je aj o tom, ako ho človek v danej chvíli cíti.
Fotoaparát ako tichý sprievodca
Tak ako alpaka kráča vedľa človeka pokojne a bez hodnotenia, aj fotoaparát môže byť tichým sprievodcom na ceste k väčšiemu vnímaniu, pokoju a sebapoznaniu.
