„Z astav, zastav!“, zakričala s hlavou položenou skoro až na palubnej doske. „Čo sa stalo?“, spýtal som sa nechápavo svojej dcéry. Prechádzali sme neosídleným horským údolím, cesta bola prázdna. Nevidel som ležať na ceste žiadnu prekážku ani bežať zver. „Ty to nevidíš?“, spýtala sa ma ona ešte viac nechápavo. Pozeral som sa dookola a nič nevidel. „No predsa tamten konár stromu!“, hovorí dcéra. „Je predsa krásny, tebe nič nepripomína?“
Konár mi nič nepripomínal. Bolo to v období môjho života, kedy muži mávajú krízu stredného veku, cítia vyhorenie a už dávno zabudli, ako v detstve videli v mrakoch drakov a v skalách obrov. A tak som začal vyprávať, aké je to obdivuhodné, že hoci stromy nemajú rozum, predsa len tie konáre im rastú na všetky strany tak, aby bol strom v rovnováhe. A ak sa svah, na ktorom rastú, zosunie a strom ostane naklonený, postupne rastom vyrovnáva tú nerovnováhu. Že taký vykrivený strom sa volá v geotechnike „opitý“. Uvedomoval som si, že triafam vedľa, že ten strom nie je opitý, že dcéra na tom strome videla niečo mojim očiam neviditeľné.
Kým sme prišli do cieľa cesty, opakovala sa tá situácia so „Zastav, zastav!“ ešte mnohokrát. Raz to bolo miniatúrne okno na drevenici, inokedy kvetináč z topánky obrastenej machom alebo len taký prostý lúč slnka. Keď dcéra vystúpila z auta, zostalo mi v mojej až príliš ustarostenej duši clivo. Uvedomil si, že sa mi už vôbec nesnívajú sny z detstva, tie ktoré som mal kedysi tak rád. Že nevidím tie krásne nuansy okolo seba ako kedysi.
Pripomenul som si svoje prvé čiernobiele fotografie, ktoré som zachytil ako 10-ročný. Vtedy sa svet nás detí odohrával najmä na dvore pri starej čerešni a prašiaku na koberce. Prázdniny detí začínali tým, že sa vyliezlo na veľkú čerešňu, napchávalo sa jej plodmi a súťažilo v strieľaní kôstok na diaľku ich stlačením medzi palec a ukazovák. Na čerešni sa vydržalo sedieť a rozprávať aj zopár hodín, nebolo sa kam ponáhľať. Pozeralo sa okolo seba a nie do mobilu. Pod čerešňou bola v hline opätkom topánky zhotovená jamka na hranie guliek. Tam sa schádzalo najviac detí, aj zo susedných dvorov. Pod veľkou čerešňou bol proste úžasný svet prázdnin.
Vyjavili sa mi v pamäti fotografie nás detí, kde chalani mali traky na gatiach a v rukách vrecká s hlinenými guľkami, zatiaľ čo dievčatá v krátkych plisovaných sukniach sa pýšili sklenenými guličkami, ktoré sme nazývali sklenky. Alebo fotografia mňa na samospúšť ako sedím na konári a hojdám nohami. Alebo deti visiace na prašiaku s nohami ako žaby. A všade smiech … . Dostával som sa podvedome do atmosféry tej doby a pocítil túžbu vrátiť sa do tohto vnímavého obdobia.
A tak som sa po príhode so všedným nevšedným konárom, ktorý som nevidel, vrátil v strednom veku k fotografovaniu ako záľube ešte z čias detstva a dospievania. Svet sa mi postupne stával pokojnejší a bohatší. V duši sa mi začal znova vynárať svet fantázie a predstáv. Obnovila sa mi obrazotvornosť. Tešil som sa z ranného slnka kresliaceho jemné tiene na chodníku, z kvapiek rosy v tráve, pavučín babieho leta, praskliny v starom múre či štruktúry dreva na lavičke. Pozoroval som pohyb kvetov vo vetre, let vtáka, padajúci list.
Vždy, keď som cítil, že prichádza ďalšia epizóda depresie v mojom živote, vzal som do rúk fotoaparát a odišiel do Malej Fatry, Toskánska, Álp alebo proste len do najbližšieho lesa, k vode alebo do záhrady. Vnímal som intenzívne nielen prírodu, ale aj ľudské príbehy, cez fotografiu rúk staršieho pána sediaceho pred domom alebo vrások smiechu milej trhovníčky. Zlepšili sa mi medziľudské vzťahy. Fotografovanie mi prinieslo duševnú pohodu, sebapoznanie a osobný rozvoj.
Fotografovanie mi dodnes pomáha. Pomáha mi vnímanie svetla. Lebo depresia je ako fotografia bez svetla. Život tam stále je, ale bez svetla ho nevidíme. Niekedy stačí malý lúč – pohľad, rozhovor alebo fotografia z minulosti – aby sa začal znovu objavovať. Lúč svetla, ktorý môže v tmavej komore života znovu vyvolať nádej.
„Fotografia mi nepomáha utiecť pred tým, čo cítim – ale zostať pri tom o niečo pokojnejší.“
Vladimír Gróf
