Ponorte sa do poetického rozhovoru medzi človekom, jeho vlastnou dušou a fotografiou. Prinášame vám krátke zamyslenie o tom, ako funguje terapia cez objektív a čo o nás prezrádzajú snímky, ktoré zachytávame.
Keď fotografia prehovorí (terapia cez objektív)
Prišiel si ku mne s fotoaparátom, ako mnohí pred tebou. Myslel si si, že budeš hľadať skvelé snímky. No ja som vedela, že budeš hľadať seba.
„Čo mám fotografovať?“ spýtal si sa.
A ja som ti pošepkala: „To, pri čom sa na chvíľu zastaví tvoje srdce.“
Fotografoval si strom. Nie preto, že bol najkrajší v lese. Ale preto, že si sa v jeho osamelosti spoznal.
Fotografoval si cestu. Nie preto, že niekam viedla. Ale preto, že si sám nevedel, kam vedú tvoje kroky.
Fotografoval si vodu. Až neskôr si pochopil, že si sa díval na vlastné myšlienky, ktoré neustále plynú a nikdy nie sú rovnaké.
Fotografoval si svetlo. A pritom si hľadal nádej.
Fotografoval si tiene. A pritom si sa učil, že aj ony patria k tebe.
„Prečo ma priťahujú práve tieto veci?“ spýtal si sa ma jedného dňa.
Usmiala som sa. „Pretože objektív nikdy nemieri len von. Vždy trochu mieri aj dovnútra.“
A tak si kráčal ďalej. Cez lúky. Cez mestá. Cez dni radosti aj dni ticha. A ja som ti pomaly ukazovala príbehy ukryté v obyčajných veciach.
V opadanom lístí si našiel schopnosť odpúšťať. V kameni si našiel vytrvalosť. V okne si našiel nádej. V ceste odvahu pokračovať.
Po rokoch si sa ma opäť spýtal: „Čo si mi fotografia dala?“
A ja som odpovedala: „Nič, čo by si už dávno nenosil v sebe. Len som ti pomohla uvidieť to.
“Pretože fotografia nie je len obraz. Nie je len svetlo. Nie je len okamih. Je to tichý rozhovor medzi človekom a svetom. A niekedy, keď sa pozeráš dostatočne pozorne, je to aj rozhovor medzi človekom a jeho vlastnou dušou.
Vizuálne a hudobné spracovanie tohto zamyslenia – poetického pohľadu na terapiu objektívom nájsete na našom YouTube kanáli. Reels pripravujeme aj na kanáloch FB a Instagram Artfototerapia. Budeme vďační za vaše zdieľanie a postrehy v komentároch.
